Dnes je piatok 20.10.2017 - 18:11:57 10 užívateľov online - neprihlásený

Bol Pavol Modrer v roku 1463 kremnickým komorským grófom?

Bol Pavol Modrer v roku 1463 kremnickým komorským grófom? #1

28. júna 2016 občianske združenie SOS Kremnica prezentovalo v priestoroch Múzeum mincí a medailí v Kremnici nové číslo svojho časopisu Kremnický letopis. V tomto časopise sa nachádza zaujímavý článok, venovaný komorskému grófovi Pavlovi Modrerovi (Modrárovi). So súhlasom autorov článku ju uverejňujeme na tejto stránke.

Bol Pavol Modrer v roku 1463 kremnickým komorským grófom?
Ivan Sokol – Daniel Haas Kianička

Pavol Modrer je veľmi zaujímavou postavou nielen kremnických, ale aj širších stredoeurópskych dejín. Jeho priezvisko sa v dobových prameňoch písalo dvoma spôsobmi – Modrer alebo Modrar. V tomto texte bude použitá podoba Modrer, pretože je už zaužívaná v kremnickej odbornej spisbe. V literatúre sa podľa toho, v ktorej krajine bola uverejnená, vyskytujú slovenské, maďarské alebo nemecké podoby mena – Pavol/Pál/Paul Modrer/Modrár. Sú to však len súčasné jazykové varianty, ktoré sa v dobových prameňoch nevyskytujú.
Pavol Modrer, syn kremnického a trnavského mešťana Erharda (Erharta) Modrera († pred 1440), bol v rokoch 1440 a 1441 kremnickým richtárom. V daňovom súpise z rokov 1442/1443 sa Pavol spomína ako vlastník domu na námestí (Modrer). Je pozoruhodné, že prenikol aj do vyššej politiky. Zohral totiž dôležitú úlohu v boji o uhorský trón medzi maloletým Ladislavom Pohrobkom a Vladislavom I. Jagelovským (1440 – 1458). V roku 1441 bolo určené, že ak Ladislavov kapitán Haško poruší uzavreté prímerie, má predstúpiť pred štvorčlenný tribunál. Jeho členom bol práve aj kremnický richtár Pavol Modrer. V prímerí z roku 1447 sa zase spomína, že Ladislavov kapitán Ján Jiskra z Brandýsa má vrátiť viaceré majetky ich pôvodným vlastníkom. Po vydaní hradu Lipovec a pevností Seč a Jasov vojvodovi Imrichovi Pelsőcimu a Pavlovi Modrerovi malo byť Jiskrovi vyplatených 16 000 zlatých, a to práve prostredníctvom Pelsőciho a Modrera. Ďalší mier bol uzavretý v roku 1452, a to priamo v Kremnici. Jeho súčasťou bolo ustanovenie, že Jiskra nemá škodiť Pavlovi Modrerovi, pracujúcemu pre vládu Jána Huňadiho. Počas konfliktu podporoval Modrer kráľa Ladislava Pohrobka (a teda aj jeho kapitána Jána Jiskru). Po smrti Ladislavovho protikandidáta Vladislava I. (1444) začal spolupracovať s vládou neskoršieho uhorského gubernátora Jána Huňadiho, ktorá riadila krajinu v mene maloletého Ladislava. Po smrti Jána Huňadiho v lete roku 1456 sa rozhorelo nepriateľstvo medzi kráľom Ladislavom a Huňadiho synmi Ladislavom a Matejom a ich prívržencami. Súčasťou tohto konfliktu, ako uvidíme nižšie, bol aj Pavol Modrer.
Život Pavla Modrera bol bohatý na zaujímavé a dôležité udalosti. Nejasné otázky však zostávajú okolo jeho pôsobenia vo funkcii kremnického komorského grófa. Poďme sa pozrieť, či v roku 1463 (resp. v rokoch 1472 – 1475) skutočne zastával tento post. Pomocou malých fragmentov, tak ako sa nám ich postupne darilo zbierať, sa pokúsime vyriešiť tento problém. Azda sa tak na konci textu objaví ucelený pohľad na postavu Pavla Modrera.
Prečo vlastne vznikla otázka o Modrerovom grófstve v uvedených rokoch? Jednoducho preto, že v základnej odbornej historickej a numizmatickej literatúre (Matunák, Pohl, Gyöngyössy…) sa už roky uvádza, že Pavol Modrer bol komorským grófom v Kremnici v roku 1463, no archívne pramene hovoria niečo iné. Poďme však pekne poporiadku.
V knihe známeho slovenského historika Pavla Dvořáka Stopy dávnej minulosti 7 – Slovensko na konci stredoveku sa na strane 74 uvádza, že Pavol Modrer (v knihe je použitá podoba priezviska Modrar) bol v roku 1457 zajatcom kráľa Ladislava Pohrobka na Budínskom hrade, a to spolu s grófmi Ladislavom i Matejom (neskorším kráľom Matejom Korvínom) a ich ďalšími prívržencami. Po Ladislavovej poprave sa niektorým zo zajatcov podarilo utiecť, Pavol Modrer a gróf Matej však naďalej zostali vo väzení. Kráľ si ich neskôr odviedol so sebou do Viedne. V Kronike Jána z Turca (1488) sa o tom píše (s. 580): „V tom istom voze viezli bez pút grófa Mateja, no Pavla Modrera (Modrara) v ťažkých železných okovách, pretože ten mal hojne zlata a kráľ dúfal, že bude môcť od neho vymôcť nesmierne poklady.“ Mimochodom, ako výkupné od neho žiadali až 13 500 zlatých. Kráľ po krátkom pobyte vo Viedni odišiel do Prahy, kde 23. novembra tohože roku zomrel. O tom, kedy sa Pavol Modrer dostal na slobodu, neexistuje doklad. Zrejme sa tak však stalo bezprostredne po panovníkovej smrti. V knihe Pavla Dvořáka je uvedená ešte jedna pozoruhodná informácia (s. 111): „Ešte v roku 1481 sa jasovský prepošt sťažuje, že jeho kostol a kláštor dobyli a premenili ho na pevnosť, ktorú Košičania zbúrali. Stavebný materiál odviezol Kremničan Pavol Modrer a postavil si z neho hrádok.“ V spojitosti s touto citáciou treba ozrejmiť, že kláštor bol dobytý v roku 1458, pričom Modrer začal materiál z neho odvážať zrejme čo najskôr, ako to bolo možné. Znamená to, že v tom čase už teda musel byť Modrer na slobode. To, že bol schopný zo svojich prostriedkov postaviť si vlastný hrádok, je takisto dokladom toho, že bol veľmi bohatým. V Kremnici patril k najsolventnejším mešťanom. Aspoň na okraj poznamenajme, že keď bol v roku 1440 zvolený časťou šľachty za uhorského kráľa Vladislav Jagelovský, zhabal Modrerovcom všetky ich trnavské, resp. i ďalšie majetky. To preto, že podporovali protikráľa Ladislava Pohrobka. Rodina bola neskôr rehabilitovaná, veľmi pravdepodobne po roku 1453, keď sa definitívne ujal moci v krajine kráľ Ladislav. V Trnave im bol vrátený dom na Františkánskej ulici, Kamenný mlyn v extraviláne a ďalšie nehnuteľnosti (V. Rábik).
Pavlovi Modrerovi sa venoval aj známy kremnický historik Michal Matunák, a to v článku Kremnickí komorskí grófi v rokoch 1328 – 1537, ktorý vyšiel v roku 1925 v Sborníku Matice slovenskej a v roku 1928 na príslušnom mieste jeho slávnej monografie Z dejín slobodného a hlavného banského mesta Kremnice. Matunák píše o Modrerovi, že bol bohatým kremnickým mešťanom. Na základe dobovej odbornej literatúry (autori Knauz a Iványi) konštatuje, že bol grófom kremnickej kráľovskej komory, kapitánom hradu Teplica (zrejme Sklené Teplice /?/) a v roku 1462 košickým komorníkom (sic!). Ďalej uvádza, že keď v roku 1446 Ján Jiskra uväznil Jána Peréniho (Perényi), ten, aby sa mohol vykúpiť, zálohoval panstvo Veľká Ida za 20 000 zlatých práve Pavlovi Modrerovi. Uvedená dohoda bola aj súčasťou dokumentov týkajúcich sa uzavretia prímeria medzi Jánom Jiskrom a Jánom Huňadim (Hunyadi) v roku 1447. Užívanie majetku Veľká Ida potvrdil Modrerovi aj kráľ Ladislav V. Pohrobok, a to v roku 1453. Pavol Modrer požičal viac razy peniaze aj samotnému Jánovi Jiskrovi, ktorý ho vo svojich listoch oslovoval ako „záštitcu a verného priateľa“. Neskôr sa Modrer ako podporovateľ strany Huňadiovcov dostal spolu s Ladislavom Huňadim, ako už bolo spomenuté, do väzenia. Za to ho nový kráľ Matej (Huňadi) Korvín odmenil tým, že mu potvrdil držbu panstva Veľká Ida. Časť tohto panstva mal v rukách Ján Peréni ml. (syn spomenutého Jána Peréniho), ktorý sa oženil s Modrerovou dcérou Margitou. Michal Matunák čerpal pri spisovaní citovaných údajov z diplomatára rodiny Ziči (Zichy) a dobových prác Szerémi-Ernyeiho a Tóth-Szaba. Údaje o držbe Sklených Teplíc a Pavlovom „komorníctve“ v Košiciach v roku 1462 sú vzhľadom na iné skutočnosti otázne. Bude ich potrebné revidovať, konfrontovať Matunákom citované historické práce s prameňmi.
Naposledy uverejnil stať o Modrerovcoch Daniel Haas Kianička (spoluautor tohto článku), a to v knihe Kremnica – mesto klenotov (2015). V osobitnom medailóne pojednal o rodine a jej bohatstve a o životných osudoch Erharda Modrera a jeho syna Pavla (s. 169 – 171). V súpise kremnických komorských grófov za obdobie 1404 – 1537 (s. 188 a 189) doplnil informácie týkajúce sa Pavla Modrera o údaj, že v roku 1463 bol komorským grófom v Kremnici. Ako uvidíme nižšie, nemohlo tomu tak byť. Daniel Haas Kianička prevzal túto informáciu z knihy Michala Matunáka. Na podnet Ivana Sokola (druhého autora tohto textu, venujúceho sa problematike uhorských komorských grófov) sa spoločne pozreli na problém kremnického grófstva Pavla Modrera a dospeli k záveru prezentovanému v nasledujúcich odstavcoch.
Potrebné je začať často citovanými knihami známeho maďarského numizmatika Artura Pohla Ungarische Goldgulden des Mittelalters 1325 – 1540 (1974) a Münzzeichen und Meisterzeichen auf ungarischen Münzen des Mittealters 1300 – 1540 (1982). Podľa jeho zistení si Pavol Modrer spolu s Augustínom Greniczerom prenajal v roku 1451 od Jána Jiskru košickú komoru (Greniczer bol richtárom Košíc a medzi rokmi 1440 – 1457 riadil razbu mincí v košickej mincovni, pritom používal mincovú značku C – G). Na inom mieste Pohl uvádza, že Ondrej Modrer (Andreas Modrar) bol komorským grófom v Košiciach v roku 1461, a to spolu s Johannesom Neyzyglerom a mincovou značkou C – A. O Pavlovi Modrerovi ďalej píše, že bol kapitánom hradu Veľká Ida. V Kremnici bol tzv. ringbürgerom (teda bohatým mešťanom bývajúcim na námestí) a majiteľom baní. Vo funkcii kremnického komorského grófa pôsobil v roku 1463. Posledná informácia sa týka Pavlovho zajatia a odvlečenia do Rakúska v roku 1457 (Ungarische Goldgulden…, s. 41, Münzzeichen und Meisterzeichen…, s. 77, 80 a 81).
Z uvedených údajov je dôležité povšimnúť si hlavne to, že sa v nich nespomína iba Pavol Modrer, ale aj Ondrej Modrer. Zaujímavá je informácia o pôsobení Pavla na poste komorského grófa v Košiciach v roku 1451 a o sedem rokov neskôr (1463) v Kremnici. Vráťme sa preto k otázke, či bol Pavol Modrer vskutku kremnickým komorským grófom v roku 1463, respektíve v rokoch 1472 – 1475?
Vo fondoch Maďarského národného archívu sa nachádza jedna veľmi zaujímavá listina, publikovaná aj na internete (www.arcanum.hu/en/mol/). Datovaná je do 29. novembra 1460 a okrem iného je v nej aj formulácia: „na druhej strane Anna, vdova po Pavlovi Modrerovi (v originále Paul Modrar) z Veľkej Idy…“ Iná listina z 15. januára 1461 rieši záležitosti okolo Anninho dedičstva po manželovi. Keďže už v roku 1460 bola Anna Modrerová vdovou, jednoznačne z toho vyplýva, že jej manžel Pavol nemohol byť kremnickým komorským grófom v roku 1463 a už vôbec nie v rokoch 1472 – 1475. V spojitosti s uvedeným sa však objavujú ďalšie otázky.
V knihe Mártona Gyöngyössiho Középkori magyar forintok z roku 2005 sa na strane 46 uvádza, že Pavol Modrer bol kremnickým komorským grófom v roku 1463 (čo, ako sme videli, nie je možné) a tiež, že v roku 1461 bol košickým (smolníckym) grófom Ondrej Modrer (v jednom z originálov uvedený ako Andrew Modrar) spolu s Jánom Nezigerom (Neyzyglerom). Pripomeňme si, že túto informáciu priniesol aj Artur Pohl. Ešte sa k nej vrátime.
V digitalizovanom diplomatári Józsefa Telekiho Hunyadiak kora Magyarországon. Oklevéltár. X. z roku 1853 (www.library.hungaricana.hu) bola publikovaná aj listina datovaná do 13. júna 1451, v ktorej sa píše, že Ján Jiskra prenajal za určitých podmienok na jeden rok mincovňu v Košiciach (spolu so „zmenárňou“, kde sa drahé kovy zamieňali za peniaze) Pavlovi Modrerovi, kapitánovi z Veľkej Idy a Augustínovi Gremczerovi (správne má byť Greniczer), košickému richtárovi, a to za 5 000 zlatých. Obaja tak boli menovaní za komorských grófov v Košiciach. V listine sa mimochodom popisuje aj to, ako majú vyzerať nimi razené mince.
Jednoznačne teda Pavol Modrer nebol kremnickým komorským grófom (1463), ale košickým (1451). Tento uzáver potvrdila napokon aj štúdia o richtároch Trnavy od Vladimíra Rábika z Trnavskej univerzity (na internete www.nzr.trnava.sk), ktorú sme objavili ako poslednú. Zacitujme z Rábikovho článku: „Ondrej Modrer (Modrar)… bol synom Pavla Modrera (v roku 1442 kremnického richtára, od tohto roku aj držiteľa panstva Veľká Ida) a vnukom Erharta Modrera, trnavského richtára, ktorý v tejto funkcii pôsobil v roku 1424… Ondrej sa stal hlavným reprezentantom a dedičom modrerovských majetkov (najmä panstva Veľká Ida na východnom Slovensku) po roku 1460, keď jeho otec Pavol zomrel. Kariéra Ondreja Modrera vyvrcholila v roku 1463, keď sa stal kremnickým komorským grófom.“ K Ondrejovi sa v štúdii viažu aj ďalšie údaje. V roku 1457 je doložený ako člen trnavskej mestskej rady, pričom sa označuje ako šľachtic. Z toho vyplýva, že šľachticom bol už zrejme aj jeho otec Pavol (ako majiteľ panstva Veľká Ida).
Ak to celé zhrnieme, Pavol Modrer bol významnou osobnosťou svojej doby. Počas života zastával aj hodnosť komorského grófa, nie však v Kremnici, ale v Košiciach,a to v rokoch 1451/1452 (údaj z Telekiho diplomatára, vlastne aj Matunák ho nazýva košickým „komorníkom“ – správne má byť komorským grófom, nesprávne však udáva rok 1462 – správne má byť 1451/1452). V Kremnici sa stal komorským grófom až Pavlov syn Ondrej, a to tri roky po otcovej smrti v roku 1463 (dokladajú to vlastne aj mincové značky na vtedy razených minciach: K – A, teda Kremnica – Andreas = Ondrej /Modrer/, Ondrej bol aj košickým komorským grófom, a to v roku 1461). Za zamyslenie stojí, či Pavol nemohol byť kremnickým grófom medzi rokmi 1445 – 1460, kedy je meno tohto grófa neznáme. Ide však o číru hypotézu, ktorá nemá oporu ani v prameňoch ani v odbornej literatúre. S určitosťou možno povedať, že Pavol bol v Kremnici richtárom. Rámec tohto mesta však významne prerástol, vlastnil veľký hnuteľný a nehnuteľný majetok a zohral pomerne významnú úlohu aj v rámci najvyššej domácej politiky.

Použitá literatúra:

  • DVOŘÁK, Pavel. Stopy dávnej minulosti 7. Slovensko na konci stredoveku. Budmerice : Vydavateľstvo Rak, 2014.
  • THUROCZ, Johannes de. Chronica Hungarorum 1488. Kronika Jána z Turca (editor a preklad Július SOPKO). Bratislava : Perfekt, 2014.
  • MATUNÁK, Michal. Z dejín slobodného a hlavného banského mesta Kremnice. Kremnica : Mesto Kremnica, 1928.
  • MATUNÁK, Michal. Kremnickí komorskí grófi v rokoch 1328 – 1537. In Sborník Matice slovenskej, sošit 3–4, 1925, s. 97 – 114.
  • GYÖNGYÖSSY, Márton. Középkori magyar aranyforintok. Budapest : Magyar nemzeti bank, 2005.
  • POHL, Artur. Ungarische Goldgulden des Mittelalters (1325 – 1540). Graz : Akademische Druck- u. Verlagsanstal­t, 1974.
  • POHL, Artur. Münzzeichen und Meisterzeichen auf ungarischen Münzen des Mittealters 1300 – 1540. Graz – Budapest : Akademische Druck- u. Verlagsanstalt – Akadémiai Kiadó, 1982.
  • HAAS KIANIČKA, Daniel. Kremnica – mesto klenotov. Encyklopedický sprievodca dejinami mesta. I. zväzok. Od počiatkov do polovice 17. storočia. Budmerice : Vydavateľstvo Rak, 2014.

Internetové zdroje

Literatúra použitá Michalom Matunákom:

  • KNAUZ, Nándor. A Garan-melletti Szent-Benedeki apátság I. Budapest : 1890, s. 135.
  • IVÁNYI, Béla. Bártfa szabad király város levéltára, I. kötet. Budapest : Magyar tudományos akadémia, 1910, s. 213.
  • TÓTH SZABÓ, Pál. A cseh-huszita mozgalmak és uralom története Magyarországon. Budapest, 1917, s. 402 – 404.
  • SZERÉMI-ERNYEI, József. A Majthényiak és a Felvidék I. Budapest, 1913, s. 407 a 408.
  • ZICHY, Ferencz. A Zichy és Vásonkeői gróf Zichy-család idősb ágának okmánytára, IX. Kötet. Pest : Magyar történelmi társulat, 1899, s. 169 – 171.
Editováno: 1.7.2016 12:16

Pútavý, excelentný a až detektívny článok, ktorý umožňuje nazrieť na numizmatiku ako na skutočne vedeckú disciplínu. Cítim za potrebné vyjadriť našemu členovi Ivanovi Sokolovi poklonu a obdiv za nepochybne mravenčiu prácu a výskum. Zároveň ďakujem za uverejnenie článku na našom webe obom autorom.

Poklona pátrí určite aj Danielovi Haasovi Kianičkovi ( Odpověď na příspěvek č. 2965 ) #3

Nebyť skúseností a ochoty Daniela Haasa Kianičku mali by ste pred sebou kostrbatý článok. Pútavosť a čitateľnosť mu vdýchol práve on. Zároveň ho doplnil o množstvo historických detailov a súvislostí.

Editováno: 29.6.2016 16:32
Kontaktný formulár

Administrátori: Ivan, Jan

Moderátori: Korlen, majo2291, michal bb, Ševci

VIP parneri: Caesar, minca1, Radek, rudi2, sparky, trobo

Seznam registrovaných uživatelů ( 248 )

Partneri

Reklama