Článok na tému čs. dukáty - voľné pokračovanie
Rozhovor o zberateľstve, numizmatike a o československých dukátoch razených k 600. výročiu úmrtia Karla IV. (1378–1978) so zberateľom Ivanom, ktorý má nick Marlen MG (časť druhá)
S odstupom času po uverejnení môjho “rozhovoru” o dukátoch Karla IV na burze mincí a neskôr vydanom aj v brožovanej podobe, môžem s veľkým potešením konštatovať, že tento rozhovor zaujal a dostal som nespočet pozitívnych reakcií a dotazov od zberateľov, začínajúcich zberateľov i nenumizmatickej verejnosti, kde s ešte väčším potešením môžem prezradiť, že spomedzi týchto nezberateľov sa len v mojom okolí vykryštalizovali hneď dvaja noví začínajúci zberatelia, ktorých čaro dukátov Karla IV. zaujalo natoľko, že už aj majú nejaký malý základ svojej budúcej zbierky. Súvisí s tým aj mnoho ďalších dotazov k týmto magickým minciam, ktoré pôvodný rozhovor nemohol obsiahnuť, alebo som ich pre zrozumiteľnosť zostručnil, či vynechal. Rozhodol som sa preto napísať akési pokračovanie tohoto rozhovoru, kde chcem tieto informácie doplniť, zodpovedať tak v širšom aspekte mnohé otázky a možno aj dať začínajúcim zberateľom ďalšiu inšpiráciu a rozhľad. Ako som písal v rozhovore, vznik dukátov umožnilo nariadenie vlády č. 57/1978 – o razbe československých dukátov k 600. výročiu úmrtia Karola IV. Celé znenie tohoto zákona je dostupné na internete. V §6 ods. 1 sa hovorí – v roku 1978 sa razí 20.000 ks jednodukátov a po 10.000 ks dvoj, päť a desaťdukátov. Ods. 2 – v rokoch 1979, 1980, 1981, 1982 sa razí po 10.000 ks jednodukátov s príslušným rokom razby. Ods. 3 – dukáty razí mincovňa v Kremnici. Tu je potrebné povedať, že stanovené počty dukátov podľa tohoto predpisu nikdy neboli vyrazené. Skutočne vyrazené počty jednotlivých dukátov, počty zdemonetizovaných kusov a administratívne počty, ktoré zostali po demonetizácii zachované nájdete v tabuľke na konci článku. Oficiálne vyjadrenie prečo sa do roku 1989 predalo iba také množstvo dukátov, prečo a podľa akého kľúča sa demonetizácia zrealizovala nejestvuje, aspoň zatiaľ som sa k takejto informácii neprepracoval, ale bádam ďalej. Myslím si však, že vysvetlenie niektorých okolností je zrejmé. Zberatelia mladších ročníkov to síce asi budú ťažšie chápať, ale za vtedajšieho režimu bolo nemysliteľné prísť do Zlatokovu a kúpiť si 5–6 týchto dukátov. Jednak by dotyčnému nerozvážnemu kupcovi asi takého množstvo ani predať nesmeli (minimálne bez ohlasovacej povinnosti) a zároveň by riskoval, že sa ho veľmi rýchlo budú pýtať, kde na to vzal prostriedky a čo takýmto nákupom sleduje (napr. rozvracať socialistické hospodárstvo). V týchto, dnes asi trochu komických súvislostiach si je potrebné uvedomiť, že do určitého obdobia aj na kúpu zlatých obrúčok za účelom sobáša bolo nutné doložiť o tejto skutočnosti potvrdenie MNV (pre mladšie ročníky: MNV = miestny národný výbor) a zberateľ (ktorý bez výnimky musel byť registrovaný v numizmatickej spoločnosti) mohol vlastniť vždy len jeden kus konkrétnej mince z drahých kovov a musel k tomu vypisovať hlásenia. Inak to mohlo byť vnímané ako nedovolené podnikanie, priekupníctvo a zopár ďalších paragrafov. Toľko k vysvetleniu môjho názoru, prečo sa týchto krásnych dukátov predalo iba toľko, koľko sa predalo. Ďalší aspekt na vysvetlenie, prečo sa nevyrazilo toľko mincí ako stanovolalo nariadenie vlády. No tu si treba uvedomiť, že drahé kovy (ako i mnoho ďalších surovín a tovarov) boli pokladané za “strategické suroviny”, boli štátom prísne kontrolované, prideľované, evidované a podobne. Preto sa vyrazili iba čiastkové počty limitov stanovených vládou. Čo sa týka výrazu “administratívne zachované počty kusov”, je nespochybniteľné koľko kusov bolo reálne vyrazených, koľko zdemonetizovaných a koľko zostalo zachovaných. Ale to posledné číslo rozhodne neodzrkadluje reálne zachované počty. Nikto nevie, koľko kusov skončilo v zahraničí. Pred rokom 1989 boli takého mince veľmi žiadaným kontrabandom na výmenný obchod na zájazdoch do NDR (bývalé Východné Nemecko), Juhoslávie, či ZSSR. Po roku 1989 množstvo starožitností, umeleckých diel či numizmatického materiálu, najmä zlatých mincí skončilo za hranicami v túžbe po dovtedy nedostupných tovaroch ako elektronika, autá a ďalšie tovary. Niečo, ako keď išla pani Ružičková alias Škopková s rodinou vo filme Slunce seno, … na západ kúpiť počítač. Ďalej, mnohé tieto dukáty stihol osud suroviny na výrobu obrúčiek a iných šperkov po 1989, kedy (až na minimálne výnimky) nikto k týmto dukátom nepristupoval ako k nejakému budúcemu zberateľskému šafranu. Z uvedeného je zrejmé, že počty reálne zachovaných mincí v našom dosahu, navyše v uspokojivých zberateľských stavoch sa dajú naozaj len nahrubo odhadovať. O ich stále väčšej vzácnosti popri ich nespornej kráse, magickej príťažlivosti, či vzrušujúcemu životopisu svedčí ich výskyt na trhu, teda stále väčšia nedostupnosť, ako aj neustále rastúca cena. Tu isté treba podotknúť, že československé dukáty (v tomto prípade Dukáty Karla IV. 1978–1982, pretože k ČS dukátom patria aj prvé zlaté mince novovzniknutej Československej republiky – Svätováclavské dukáty 1923–1939, 1951) sú rovnako české ako slovenské a právom na ne môžeme byť hrdí. Popri tom si ešte treba uvedomiť, že v českých zemiach a na Morave je cca dvojnásobok zberateľov ako na Slovensku. V Česku je sv. Váslav a Karel IV. nedotknuteľným symbolom štátnosti, národnej hrdosti a svojbytnosti. Nie darmo sa v Česku hovorí, že zberateľ, ktorý nemá vo svojej zbierke svätováclavské a karlove dukáty, nie je zberateľ. Tamojší zberatelia tieto dukáty vracajú na trh len veľmi výnimočne, obvykle pri doľahnutí staroby a chrôb, či ako pozostalosť v prípade konzumnejších pozostalých. Tu je ešte dôležité povedať, že aj za tie množstvá, ktoré zostali zachované, môžeme byť povďační chaotickej dobe, ktorá nastala po roku 1989, kedy sa predaj týchto dukátov zmrazil a následne ťahaniciam o rozdelenie majetku po rozdelení Československej federácie, kam patria aj nekonečné delenia majetku medzi ČNB a NBS, v kontexte čoho sa tieto dukáty, teda to čo z nich zostalo, dostali do predaja až v decembri 2001. Od 1.5.2004 sú tieto zlaté mince podľa §92 ods. 1 písm. b) zákona č. 235/2004 Zb. oslobodené od DPH v Česku. Tomuto predchádzala dohoda medzi vládou SR a vládou ČR z roku 2000 o odovzdaní a prevzatí zostávajúcej časti zlata zo zásob po bývalej Štátnej banky Československej, na základe čoho vydala ČNB do NBS 4,1 t (presne 4.124.623,254 g) rýdzeho zlata. Z uvedeného množstva bolo 26.660 ks zlatých mincí. Boli tam Dukáty Karla IV. 1978–1982, ďalej tzv. kremnické dukáty z roku 1934 a ďalej zlaté mince rôznych štátov Európy. Pomer mincí bol stanovený medzivládnym protokolom, na ktorom sa dohodli zástupcovia odborných útvarov jednotlivých bánk. Čo povedať na záver ? Kto bol jasnozrivý a prezieravý, odvážny a možno skúsený, ten vtedy nakúpil a dnes sa teší. Kto nie, musí nakupovať omnoho drahšie. Dobrá správa ale je, že veľmi pravdepodobne sa o ďalších 10 rokov bude tešiť rovnako. Toľko teda na záver druhého pokračovania “rozhovoru o dukátoch s Ivanom”, aj keď to bol monológ a v prípade dopytu možno vznikne diel tretí, pretože tieto krásne mince ešte skrývajú nejaké malé tajomstvá …
